Mesto Trstená

Obyvateľov : 7 308 

Zástupkyňa primátora :
PhDr. Ing. Magdaléna Zmarzláková

Bernolákova 96/8 

PSČ: 028 01

Tel.kontakt MsÚ:

043 / 5310 100

Tel.predvoľba: 00421 / 43 ...

  Táto adresa je chránená proti spamovaniu, pre jej zobrazenie potrebujete mať povolené Javascripty
Kontakty

 

 

 

Mestský rozhlas
Dôležité informácie

Sociálna pomoc
 
Krízové situácie

Ako postupovať v 
krízových situáciách

Stav vodných tokov

Meteorologické a hydrologické výstrahy

Predpoveď počasia

RSS odber článkov
Chcete mať vždy najčerstvejšie správy z nášho webu ? Všetko je také ľahké. A pritom nemusíte stále sledovať naše stránky. Odber nových článkov na Váš počítač. Kliknite :
Povinné zverejňovanie
        
Zoznam zmlúv, faktúr a objednávok
         
Náš tip

Chcete vedieť novinky v 
našom regióne?
 Otvorí stránku Turistického informačného centra

  Informačné centrum Námestovo [Nové okno]

 Klaster Orava [Nové okno]

 Zoznam_lekárov

   Úvodná strana    arrow   Samospráva   arrow Mons. Trstenský arrow Viktor Trstenský - priateľ

Viktor Trstenský - priateľ Tlač E-mail
Napísal Administrator   
04. April 2008

Viktor Trstenský – priateľ mladých a vzor pevnej viery

 

            Osobnosť Mons. Viktora Trstenského, pápežského preláta, nesporne patrí k najsvetlejším postavám novodobých dejín Cirkvi na Slovensku a je priamo spojená s bojom proti komunizmu.

 

Štúdiá a kňazstvo

            Narodil sa 28. marca 1908 v Trstenej. Viktor bol najmladší z deviatich detí a bol údajne najmenší. Nehodil sa na fyzickú prácu, ale zato vedel aj tri hodiny rozprávať. Nečudo, že si vybral povolanie kňaza. Po maturite  na gymnáziu v rodnom meste prihlásil sa na teologické štúdiá a do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule.

Za kňaza bol vysvätený 29. júna 1931 v spišskej katedrále sídelným biskupom Jánom Vojtaššákom.1

            Po kňazskej vysviacke nastúpil na nasledovné kaplánske miesta: roku 1931 do Levoče, v tom istom roku do Oravského Veselého,2 1932 znova do Levoče, v tom istom roku do Rudnian, roku 1933 opäť do Levoče  a vzápätí do Starej Ľubovne, roku 1934 po štvrtýkrát krátko do Levoče a odtiaľ bol ustanovený za správcu farnosti do Reľova za Magurou. Roku 1939 bol menovaný za farára a dekana v Dolnom Kubíne na Orave, kde pôsobil až do zatknutia roku 1949. Za jeho obetavosť ho pápež Pius XII. roku 1947 menoval pápežským komorníkom.3

 

Zatknutie Viktora Trstenského

Dolnokubínsky farár Viktor Trstenský vyučoval 24. mája v škole náboženstvo. Odrazu ktosi zaklopal a vošiel učiteľ: „Pán farár, máte návštevu.“ Keď Trstenský vyšiel von, predstavil sa mu jeden pán, že je z okresu a požiadal ho, aby s ním išiel na okresný súd v naliehavej veci. Keď prechádzali okolo fary a Trstenský nástojil aby išli na farský úrad a nie na okres, už tam stáli dve autá. Z jedného vystúpil muž a povedal: „V mene zákona vás zatýkam.“ Keď farár protestoval, vtlačili ho do auta   a odviezli do Vyšného Kubína, čo bola filiálka Dolného Kubína. Bezpečnosť zatiaľ na fare robila domovú prehliadku.

Medzitým sa veriaci dozvedeli, že im vzali farára, a keď zistili, že je vo Vyšnom Kubíne, vybrali sa tam. Bolo ich takmer tisíc. Podarilo sa im vyslobodiť farára práve vo chvíli, keď  ho kamsi odvádzali. Celý zástup, medzi nimi aj sestričky saleziánky, sa za spevu mariánskych piesní pohol do Dolného Kubína. Vošli do kostola, kde už čakalo plno ľudí. Kaplán Marko začal spievať Te Deum a potom sa Trstenský veriacim poďakoval a poprosil ich, aby všetko nechali na Pána Boha. On vie, čo sa má stať. A požehnal ich.

Dňa 1. júna 1949 ho znova zatkli. Bol tam predseda KNV zo Žiliny  s jedným kňazom. Vnútri mu povedali: „Pán farár, poďte s nami. Lebo ak nepôjdete, bude krviprelievanie. V Žiline vás vyšetríme a môžete sa vrátiť.“ Trstenský teda šiel. Na námestí požehnal ľudí a nasadol do pripraveného auta. Viac sa do Dolného Kubína nevrátil.

Začala sa jeho strastiplná cesta, na ktorej bol dohromady odsúdený na 15 rokov väzenia, z čoho si odsedel sedem a pol roka. „Jeden rozsudok sudca odôvodnil nasledovne: ... hoci sa nepreukázalo, že Viktor Trstenský uvedený trestný čin spáchal, ale vzhľadom na svoje vzdelanie a postavenie ho spáchať mohol, a preto sa odsudzuje...4

            Väznený bol na viacerých miestach: v Žiline, v Ilave, v pracovnom tábore v Hronci, v Novákoch, v Ilave, Trenčíne a Močenku. Po druhom súdnom procese bol opäť Štátnym súdom v Bratislave 23. apríla 1951 znova nespravodlivo odsúdený na dva roky väzenia za neoznámenie návštevy zo zahraničia. Okrem trestu odňatia slobody mu súd vymeral peňažný trest vo výške 10.000,- Kčs a stratu čestných občianskych práv na 5 rokov. Najvyšší súd v Prahe dňa 18. októbra 1951 tento rozsudok v plnom znení potvrdil. Väznený bol v Leopoldove, Handlovej Jáchymove, Svätoplukove a Ruzyni. Potom 6 mesiacov strávil v kňazskom tábore v Pezinku a vo vojenskom tábore Svätá dobrotivá pri Plzni. Ďalšiu časť trestu si odpykával v Rokycanoch, Zvolene a Banskej Bystrici.5

            Roku 1954 bol prepustený na slobodu bez možnosti pracovať v duchovnej službe. Rok strávil doma bez práce a potom ho preradili na invalidný dôchodok. Dňa 13. januára 1958 bol znova zatknutý a nespravodlivo odsúdený na 15 rokov väzenia za to, že navštevoval biskupa Jána Vojtaššáka v Děčíne. Proti rozsudku sa odvolal a jeho trest bol znížený na 9 rokov.6 Väznený bol v Žiline, v Olomouci, na Pankráci a v Mírove.7

 

Mučenie v žalároch

Prelát Mons. V. Trstenský rozprával o tom, ako zversky sa vedeli smiať eštebáci na každom jeho slove. Ako sa vedeli vyžívať aj v mučení. 

„Predstavte si,“ hovoril, „že by vám zviazali ruky a nohy dokopy za chrbát a museli by ste v kľači zostať najmenej tri hodiny. Potom nás zavliekli pred výlevku, museli sme skloniť hlavu pod vodovodný kohútik a nechali nám kvapkať vodu na hlavu niekoľko hodín. Skúste si to doma a uvidíte, aké je to mučenie.“ Takto trýznili takmer všetkých kňazov a takmer vo všetkých väzniciach to používali za socializmu.

„Naučil ma žiť život tak, že ja môžem trpieť, ak chcem, že ľahšie znesiem kríže, ak ich  dobrovoľne prijmem, lebo mám to komu (Bohu) povedať.“ Len niekoľkokrát Mons. V. Trstenský v živote vyznal, aké ťažké bolo nevidieť otca, matku, ako ťažko bolo byť silným, keď potreboval aj on útechu. Jedinou potechou mu boli sviatosti a Boh a to vysvetľoval neúnavne, že každý, kto má vieru v Boha, nemá prečo zúfať. Nech sa spravodlivo a nestranne pozrie na tých, čo neveria, akí sú nespokojní, nevyrovnaní. Možno práve preto, že necítia lásku, pochopenie a hlavne odpustenie. Toho je schopný len Boh.

Na často položenú otázku či by dokázal svojim trýzniteľom odpustiť, pápežský prelát zvyčajne odpovedal: „Nemal som dôvod sa hnevať, veď to mali nakázané a zaslepene poslúchali. Samozrejme, že som povedal, ohradil som sa, vysvetľoval som, že ja budem na nich v modlitbe myslieť. Tieto myšlienky ma zachraňovali pred nenávisťou a bolesťou. A musím na obranu a chválu vyšetrovateľov povedať aj, že už od dovŕšenia sedemdesiateho roku boli ku mne dobrí, nekopali do mňa, nemučili ma.“ Mnohým poslucháčom z týchto slov V. Trstenského naskakovala husia koža pri spoznaní toľkej hlbokej pokory, duchovnej sily a nezlomnej vernosti Bohu.8

           

Návrat z väzenia

            Dňa 13. mája 1960 bol prepustený na amnestiu a pracoval ako lesný robotník a skladník.9

Návrat domov bol pre preláta V. Trstenského tichý, nenápadný. Niektorí ľudia si pošepkávali, akoby prišiel najväčší  vrah a zlodej do Trstenej, že už je tu, už ho videli, že sa s nikým nerozpráva len odpovie na pozdrav. Komunisti ho sledovali na každom kroku, kde sa po meste pohol. Kresťania ho z diaľky úctivo pozdravili, niektorí ledva úklonom hlavy, aj rodina sa nesnažila na ulici, báli sa prihovoriť mu.

Pravidelné prechádzky pod horu Hálečkovú absolvoval pán prelát denne od druhej hodiny do tretej. Potom sa modlil v kostole od tretej do 15.30 a to 365 dní do roka. Prechádzal po kraji cesty až pod Hálečkovú. Potom sa vrátil a kráčal hore Veľkým radom do kostola, tam sa pomodlil a odišiel domov. Bola to jeho misia a kázeň zároveň. Nechcel upútať pozornosť ľudí na seba.10

           

Návrat do pastorácie

            Začiatok roku 1968, nástup Alexandra Dubčeka a všeobecný „politický odmäk” umožnili viacerým kňazom získať aspoň čiastočnú rehabilitáciu nespravodlivých rozsudkov v päťdesiatych rokoch. Viacerí kňazi sa dostali konečne do pastorácie. Medzi nich patril aj Mons. V. Trstenský.11

            Keď v októbri 1969 na žiadosť biskupského vikára Jozefa Ligoša prišiel Mons. Viktor Trstenský do Starej Ľubovne, prišiel výlučne s úmyslom vychovávať vo viere a v mravoch. So sebou do Starej Ľubovne doviedol tri rehoľné sestry – školské sestry sv. Františka z Assisi, ktoré mu pomáhali v katechéze, pri bohoslužbách a spolu pracovali na duchovnej obnove.12    Svojou prácou, ktorú konal rád a horlivo si získal dôveru veriacich a svojím príkladom vychovával novú generáciu chlapcov a dievčat. Napriek ťažkým normalizačným rokom dokázal Mons. V. Trstenský získať pre nábožný život a vieru nielen ľubovniansku mládež, ale stredoškolákov a gymnazistov. Jeho príklad pastorácie nasledovalo viacero mladých chlapcov v kňazstve a dievčat v rehoľnom živote. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že náš duchovný otec dodával odvahu k vyznaniu viery osobným príkladom, múdrymi kázňami, prívetivým prístupom počas spovedí a vzácnymi radami do života. Vychádzal nám v ústrety aj tak, že posunul začiatok ranných omší zo 6.00 na 6.15, aby dochádzajúci študenti stihli celú sv. omšu a mládenci kokonca aj miništrovanie. Predovšetkým Mons. V. Trstenský sa zaslúžil o to, že Kostol sv. Mikuláša v Starej Ľubovni sa stal síce oficiálne nevyhláseným, ale o to viac vnútorne vnímaným gymnaziálnym kostolom. Temer 50 percent študentov gymnázia chodievalo pravidelne na ranné sv. omše. Duchovnú posilu, ktorú sme získali na týchto bohoslužbách sme odovzdávali spolužiakom a priateľom v škole. Obdobie pastoračného účinkovania V. Trstenského v Starej Ľubovni pre mňa osobne znamenalo a podnes znamená rozhodujúci impulz pre voľbu kňazského povolania a života. Keď som sa päťkrát hlásil na štúdium teológie, v každom pokuse som mal pred očami charizmatického pápežského preláta. Pri osobných stretnutiach v týchto rokoch mi povedal: „Neboj sa, kňazom sa staneš, len vydrž. Ja som odsedel 11 rokov vo väzení, ďalšie vo výrobe a tu som. Takto chcel Pán Boh a iste chce rovnako aj v tvojom živote. 

 

Odňatie štátneho súhlasu a vynútený odchod zo Starej Ľubovne

Z Okresného národného výboru – odboru kultúry v Starej Ľubovni dostal rozhodnutie o odňatí štátneho súhlasu s platnosťou od 30. januára 1974, v ktorom sa okrem viacerých obvinení zdôrazňuje jeho protispoločenská nebezpečnosť ktorú aktivizuje medzi veriacimi, čo vážne narušuje spoločenské spolunažívanie a záujmy pracujúcich.13

Mons. V. Trstenský sa rozhodne odvolal proti odňatiu štátneho súhlasu, cítil sa hrubo urazený vo svojej kňazskej i občianskej cti a to tým, že boli proti nemu vznesené pravde nezodpovedajúce tvrdenia a obžaloby.

,,Mojím cieľom bolo vždy konať dobro, ľudom pomáhať. Vždy som bol hrdý na to, že som mal možnosť vychovávať slovom i príkladom čestného, pracovitého a charakterného človeka – občana tejto vlasti. Vo svojich kázniach som viedol občana mesta k poctivosti, pracovitosti, disciplinovanosti a k úcte ku predstaviteľom mesta, okresu i štátu. Každého človeka si vážim a to som dokázal aj svojim veriacim. Preto ma udivuje, že uvedeným rozhodnutím som bol poctený ponižujúcimi titulmi nepriateľa socializmu a vyhodený na smetisko spoločnosti. Milosť neprosím, lebo som sa v ničom neprevinil, žiadam len spravodlivosť, na ktorú má každý právo, a teda i kňaz.“14

Mons. Trstenský v nedeľu 27. januára 1974 pri sv. omšiach prečítal všetky body obvinenia a ľahko ich vyvrátil. Veriaci plakali, cítili, že strácajú vzácnu osobnosť. Mládež nechápala, ako možno odsúdiť človeka za to, že koná dobro. Veriaci, ktorí žiadali prešetrenie prípadu boli vyšetrovaní a niektorí prišli aj o prácu.

V tejto napätej situácii, keď pred kostolom a farou hliadkovali príslušníci ŠtB, rozhodol  sa Mons. Trstenský posvätiť novú krížovú cestu v kostole sv. Mikuláša. Neskoro večer vošlo s ním niekoľko miništrantov a dievčat cez sakristiu do kostola. Dávali dole staré obrazy a na ich miesta vešali nové zastavenia krížovej cesty. Robilo sa to v tme, takže si to vyžadovalo pozornosť, obozretnosť a pravdaže aj odvahu. Pri 13. zastavení, keď sa už zdalo, že všetko dopadne dobre, začuli zrazu klopanie na dvere sakristie a po čase buchot. Všetci sa tisli k duchovnému otcovi a so strachom čakali, čo bude. Otec Trstenský pokojne dokončil túto prvú krížovú cestu a vyviedol mládež von. Všetci si vydýchli, keď namiesto žandárov videli kamarátov, ktorí sa omeškali a nedostali sa už dnu.15

Pápežský prelát, Mons. Viktor Trstenský  pôsobil v staroľubovnianskej farnosti 4 roky a 3 mesiace. Dokázal však veľa. Veľmi mu pomáhali aj rehoľné sestričky Barbora, Rita a Veronika, ktoré všetok čas venovali mládeži. Podobne ako pán kaplán Štefan Janík, ktorý musel odísť prvý. ,,Ak chceme vykonať veľké veci, treba len chcieť a nebáť sa. Potrebnú silu a pomoc dostaneme od Boha...“ Tieto slová pápežského preláta sú svedectvom, že sa to dá a veľkou výzvou pre dnešnú kresťanskú mládež, aby podľa jeho príkladu bola horlivejšia a odvážnejšia vo svojom občianskom i duchovnom živote.16         

            V apríli 1974 Mons. Viktora Trstenského na základe príkazu ONV v Starej Ľubovni deportovali do jeho rodnej Trstenej. Takýto prípad násilného vysťahovania kňaza nemal obdobu ani v časoch tuhej normalizácie.

            Mons. Viktor Trstenský prežil mnohé utrpenia, ale i radosti v 24 väz-niciach a táboroch počas siedmich rokov a štyroch mesiacov, mnohé utrpenia, ale i radosti v činnom apoštoláte, vo výrobe, ale i na nútenom odpočinku. Nespočetnekrát ho vypočúvala Štátna bezpečnosť. V duchovnej správe bol 22 rokov.17

            Ani na dôchodku v Trstenej Mons. V. Trstenský neodpočíval a hlavne nemlčal: „Bol som sedemkrát nad hrobom, ale Pán Boh povedal nie, ešte musíš žiť na Zemi, tak som tu. Neviem dokedy. Komunisti ma tak ,kŕmili‘, že som mal 40 kíl. Vyhlásili ma za nebezpečného človeka. A to iba preto, že som pracoval s mládežou.“ Monsignor Viktor Trstenský celý život písal listy ústavným predstaviteľom Slovenska – pred rokom 1990, aj po ňom. Prečo to robil? „Usiloval som sa povedať ľuďom pravdu – čo je komunistický systém a ako treba proti nemu bojovať.“ V listoch obhajoval občianske práva a upozorňoval na deformácie v spoločnosti. Našli sa medzi nimi aj listy Gustávovi Husákovi či Petrovi Colotkovi – toho učil dokonca aj na gymnáziu.18

            Bol autorom viacerých kníh a rozsiahlej korešpondencie:19

            Pápež Ján Pavol II. vymenoval Mons. Viktora Trstenského za celoživotnú prácu v pastorácii i mimo nej 4. januára 1994 za pápežského preláta.20

            Prezident Slovenskej republiky ocenil jeho boj za slobodu myslenia a v roku 2000 mu prepožičal pri príležitosti výročia vzniku Slovenskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy.

 

Vykročenie do večnosti

Dňa 7. decembra 2006 o 22.40 hodine dotĺklo šľachetné srdce Mons. Viktora Trstenského. Bolo to v 99. roku jeho života a 76. roku kňazstva.

Pohrebné obrady vykonal spišský diecézny biskup Mons. František Tondra a homíliu predniesol košický arcibiskup Mons. Alojz Tkáč.

Mons. Viktor Trstenský je pochovaný spolu so svojimi rodičmi a sestrou na cintoríne v Trstenej.21

 

Zhodnotenie osobnosti

            Mons. Viktor Trstenský, pápežský prelát za totality vzbudzoval  na jednej strane strach a hnev preto, že ho nemohli umlčať, na druhej  strane obdiv a úctu tých, ktorí stáli verne na strane cirkvi.

            V duchovnej správe pôsobil dvadsaťdva rokov, tridsaťosem rokov nemal štátny súhlas a nemohol verejne slúžiť ako kňaz. Vtedy pracoval ako lesný robotník a skladník, bol však pod stálym dozorom ŠtB, ktorá sa mu neustále vyhrážala. „Často u mňa robili domové prehliadky, vzali mi dva písacie stroje, fotoaparát, peniaze a množstvo kníh. Pri každej prehliadke som o niečo prišiel a dlho ma vypočúvali. Takýto život mi priniesol ale aj svoje ovocie. Získal som mnohých veľmi cenných priateľov. Po zdravotnej stránke mi však zostali choroby: najprv sa mi rozpadol pravý bedrový kĺb, ktorý mi neskôr museli nahradiť umelým, okrem toho mám percepčnú poruchu sluchu, nehovoriac už o ischemickej chorobe srdca.“22

            Napriek všetkým problémom sa nevzdával, ale snažil sa byť osožným na svojom mieste.

 

Poznámky:

 

1          ABÚ, Protokol kňazov Spišskej diecézy.

2          Schematismus almae Dioecesis Scepusiensis pro anno 1932.

3          Schematismus almae Dioecesis Scepusiensis pro anno 1940.

4          Červeň, J.: Rušenie reholí. In: SME, 21. júna 2006.

5          SchEmatizmus Spišskej diecézy 2005. (Zost.: Ján Hudák), s. 196.

6          Trstenský, V.: Nemohol som mlčať, Bratislava : Nové mesto, 1994, s. 75–85.

7          Trstenský, V.: Ako svedectvo. Bern : Nakladateľstvo M. P. K., 1982, s. 224–247.

8          HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ, A.: Purpurový monsignor. In: Slovenka. Bratislava : Star production. Roč 42, č. 50/2002, s. 34 – 36.

09        SchEmatizmus Spišskej diecézy 1996. s. 196.

10        HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ, A.: Purpurový monsignor. In: Slovenka. Bratislava : Star production. Roč 42, č. 50/2002, s. 34 – 36.

11        DLUGOŠ, F.: Mons. Viktor Trstenský. In: Lexikón katolíckych osobností Slovenska. Zost.: J. Paštéka, Bratislava : Lúč, 2000, s. 1412 – 1413.

12        Tridsiate výročie núteného odchodu Mons. V. Trstenského zo Starej Ľubovne.  In: Mikulášov list – časopis rímskokatolíckej farnosti Stará Ľubovňa. Roč. II, č. 1, február 2004, s. 1.

13        Trstenský, V.: Ako svedectvo. Bern : Nakladateľstvo M. P. K., 1982, s. 371.

14        Trstenský, V.: Nemohol som mlčať, Bratislava : Nové mesto, 1994, s. 382 – 384.

15        Tridsiate výročie núteného odchodu Mons. V. Trstenského zo Starej Ľubovne. In: Mikulášov list – časopis rímskokatolíckej farnosti Stará Ľubovňa. Roč. II, č. 1, február 2004, s. 1.

16        Trstenský, V.: Ako svedectvo. Bern : Nakladateľstvo M. P. K., 1982, s. 373. 

17        DLUGOŠ, F.: Mons. Viktor Trstenský. In: Lexikón katolíckych osobností Slovenska. Zost.: J. Paštéka, Bratislava : Lúč, 2000, s. 1412 – 1413.

18        HORVÁTHOVÁ-ČISÁRIKOVÁ, A.: Purpurový monsignor. In: Slovenka. Bratislava : Star production. Roč 42, č. 50/2002, s. 34 – 36.

19        Porov.: Ako svedectvo, Bern, 1982; Ján Vojtaššák – mučeník cirkvi a národa, 1982,  Život a dielo biskupa Jána Vojtaššáka opísal v knihe: Sila viery, sila pravdy, Bratislava, 1990; Katechizmus pre najmenších I, Martin, 1991; Katechizmus pre najmenších II. Trstená, 1993; Nemohol som mlčať. Bratislava, 1994; Nemôžem mlčať. Bratislava, 1995.

20        ABÚ, Protokol kňazov Spišskej diecézy.

21        ABÚ, Protokol kňazov Spišskej diecézy.

22        Trstenský, V.: Nemohol som mlčať, Bratislava : Nové mesto, 1994, s. 450.

 
Dôležité linky
  
3D Kino Mier
ticketportal.png 
PHSR 2015-2022
Online knižnica mesta Trstená 
    
Verejné korčulovanie [Nové okno]
   
Naše mesto kliká zodpovedne.sk
                             
ZISS
   
  Nahlasovací formulár nelegálneho obsahu 
          
Pomoc.sk
  
Získané granty
 
Cesta okolo tatier
   
Komunitný plán sociálnych služieb 2016 - 2023
   
Zoznam FREE WIFI
  
Voľby NR SR 2016
    
Audiovizuálny fond
   
   Logo veža
    Kúria Logo 
   Euroregion Tatry
    EZUS Tatry

Vyhlásenie o prístupnosti | Správca obsahu: Mesto Trstená, Bernolákova 96/8, 028 01 Trstená, tel.043 5310 100
Technická podpora: webmaster | Vytvoril : Richard Gajniak - CompServis | Hosting : WEBGLOBE | © 2008-2019

www.trstena.sk
www.trstena.sk